Zážitky našich prieteľov

Dobrovoľníci o tohtoročnom medzinárodnom tábore:

„Bátor Tábor (Tábor Odvahy) posunie tvoje hranice. Fyzické aj psychické. Po celodennej práci aj pár hodín spánku stačí na to, aby si aj na druhý deň rovnako oduševnene robil svoju prácu. Pravdaže, v tomto zohrávajú dôležitú úlohu aj ostatní dobrovoľníci. Veľa som sa naučil o sebe, aj to, čo by som si nikdy nebol pomyslel. Desať dní strávených v Hatvane sa stalo aj cestou k spoznaniu samého seba.“ (Nándorfi Máté)

Dostala som poriadnu lekciu o tom, ako táto veková skupina chápe a vyrovnáva sa s chorobou. Aj ja sama som sa naučila brať niečo takéto prirodzene. Nie je správne, že sme sa nenaučili, že choré deti sú v podstate obyčajné deti. Tak isto žijú, tak isto čítajú, napríklad rôzne mládežnícke časopisy o hudobných skupinách, ako voľakedy aj my. Myslím si, že som oveľa viac obrnená voči ľútosti, z ktorej si ani ony neprosia. Namiesto ľútosti poďme radšej niečo vytvoriť alebo strieľať z luku! Nehovorím o jednoduchom zmierení sa s chorobou, toto je niečo viac. (Ughy Szabina)

 České, slovenské, poľské a talianske deti prichádzajú v ten týždeň, keď vypomáham v tábore ako dobrovoľníčka. Dobrovoľníci, ktorí realizujú tábor, a ktorých deti volajú jednoducho cimbora (kamarát, kamoš), na začiatku nerozumejú deťom ani slovo, dokonca je potrebný aj tlmočník. Niekedy povedia gestá viac ako slová. Bola napríklad jedna veselá večerná aktivita, Ordibál, kde sme sa museli dorozumievať rukami-nohami alebo hatlaninou. Od tej chvíle bola komunikácia oveľa plynulejšia. (Trosztel Adrienn)

Počas lúčenia sa mi deti vešajú na krk a plačúc sa ma pýtajú: „žežežežeprídešajnabudúce?“ Neviem, či to má nejakú spojitosť s chorobou alebo je to ich vekom, že ma tak srdečne objímajú. (M. P.)